Učenie? Učenie... Pohľad z druhej strany "tábora"

Autor: Jana Májeková | 26.10.2007 o 15:32 | Karma článku: 5,33 | Prečítané:  1495x

Keď sa ma kedysi niekto opýtal, čo by som chcela robiť, väčšinou som pokrčila ramenami na znak, že neviem. Ale jedno som vedela určite, že by som nechcela učiť! Lenže...

Lenže často práve to, čo najviac nechceme, sa nám prihodí (žeby Murphyho zákony?). Tak aj ja som sa, sama nevediac ako, dostala k učeniu. Vlastne, viem ako, ale aj tak nechápem, že som sa nechala "zlomiť". Ale musím spravodlivo priznať, že neľutujem.

pani_ucitelka3.jpgMoje učenie prebiehalo na univerzitnej pôde, takže je to vlastne nie učenie, ale cvičenie. Nie cvičenie typu drep, výskok, ale cvičenie odborného predmetu. Viem, že je to úplne odlišné ako učenie na základnej či strednej škole, ale aj tak je to zvláštny pocit prejsť z pozície študenta do pozície vyučujúceho. A napĺňajú sa tie tiché hrozby, ktoré si myslia rodičia pri výchove svojich detí - veď počkajte, až raz vy budete mať deti - a možno aj učitelia - však počkajte, ak budete vy raz učiť... Nie, žeby som tým chcela naznačiť niečo zlé o mojich študentoch, to by som bola nespravodlivá. Ale človek si uvedomí, aká je to zodpovednosť odovzdávať vedomosti ďalej, odovzdávať SPRÁVNE vedomosti a v primeranej miere. Aby nezabudol na niečo dôležité, aby toho nebolo príliš veľa... Nezabudnem, ako sme na strednej šomrali, keď učiteľka náhodou čítala niečo z učebnice: aha, ona to číta, a MY to musíme vedieť naspamäť!!! Teraz sa naopak sama pred sebou obhajujem, keď pozerám do svojho "ťaháku", že veď ich to nemôžem predsa naučiť zle (!), tak sa radšej poistím... :-) A napokon, oni budú skúšaní, nie ja, ja som si už svoje odbila...

A tiež som si uvedomila, ako vyučujúci vplýva na svojich zverencov. Ak ich chce nadchnúť alebo aspoň prebrať z driemot, sám nesmie prejaviť únavu či nezáujem, ale mal by do toho vložiť aspoň trochu oduševnenia a nadšenia. Keď som bola chorá a hlasivky som mala na odchode, môj výklad bol, žiaľ, monotónny a sama som chcela, aby to čím skôr skončilo - nuž a odrážalo sa to na tvárach počúvajúcich (ak vôbec počúvali).

A čo sa týka názoru, že veď učitelia sa nemajú až tak zle, majú kopec prázdnin, po robote veľa voľného času a podobne - ani to nie je celkom tak. Príprava do školy zaberie veru hodne času. Je síce rozdiel medzi vyučovacou hodinou 45 a 90 minút, ale keď si predstavím, že by som sa mala chystať na viac predmetov alebo látok na jeden deň - tak, uf, nie ďakujem. Preto klobúk dolu pred všetkými učiteľmi. Pozitívum je, že učiteľ, pokiaľ mu na jeho výkone naozaj záleží, sa sám veľa dozvie a objaví zaujímavé veci. Aj ja som mnohé pochopila a podozvedala sa - hoci som sa ten predmet už kedysi dávno učila... Ale - ako vravia viacerí - keď chceš niečo pochopiť alebo sa naučiť, choď to učiť!

Pri písaní týchto riadkov myslím na svoje kamarátky - učiteľky, začínam vás lepšie chápať a máte môj obdiv; a tiež na svojich študentov - ďakujem, boli ste fajn skupina.

A ja mám o skúsenosť viacej... :-) A ešte malá rada na záver: nikdy nehovorte nikdy ;-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal aj Dankovi, ten odpovedal zdržanlivo

Danko v komunikácii vystupuje rezervovane.

Komentár Zuzany Kepplovej

A môže sa to stať aj vám

Danko s Ficom zase strašili.


Už ste čítali?