Bájka o vĺčkovi a zajačikovi

Autor: Jana Májeková | 2.1.2010 o 17:27 | Karma článku: 3,04 | Prečítané:  510x

V lese Radolese žil raz jeden vĺčik. Vĺčkovia sú od prírody samotári, takže niet divu, že aj hrdina tohto príbehu bol vĺčik-samotár. Nemal v lese veľa kamarátov, no neprekážalo mu to. V jeden pekný letný deň sa vybral vĺčik na svoju obľúbenú prechádzku po tajných zákutiach svojho revíru. Vytešoval sa, že slniečko tak príjemne hreje, že včielky bzučia a všetko je tak, ako má byť. Ale kde sa vzali, tu sa vzali, cestu mu zrazu skrížili zajačik s líštičkou, ktorí boli veľmi dobrí kamaráti.

Zajačik, hoci bol malý a na prvý pohľad plachý, sa vĺčka nebál. Ten si ho začal teda so záujmom obzerať. Líštička stála opodiaľ a prizerala sa. Zajačik sa celý rozžiaril radosťou, že si ho vĺčik všimol, čo vĺčkovi polichotilo a povedal si, že by mohli byť kamaráti. A keďže líštička nenamietala, začali sa stretávať.

Vĺčik sa so zajačikom stretávali najprv len sem-tam, no čím ďalej, tým častejšie. Spolu sa naháňali po lese, hrali skrývačku, hrabali v zemi a vystrájali všakovaké huncútstva. Líštička sa do hier síce veľmi nezapájala, ale zajačikovi v tom ani nebránila. Tým dvom bolo spolu veľmi dobre a vĺčik bol šťastný, že si našiel takých dobrých priateľov. Uvedomil si, že s kamarátmi je svet predsa len veselší, ako keď je tvor sám.

Po čase sa o tom dopočul medveď, ktorý býval v susedstve líštičky a zajačika. Občas ich prišiel teda skontrolovať, či je všetko v poriadku, no nič nenamietal. Len sa s líštičkou prizeral, ako vĺčik so zajačikom spolu veselo šantia.

No takýto blažený stav nemohol trvať večne ani v lese Radolese. Po niekoľkých mesiacoch sa líštička začala potajomky sťažovať medveďovi, že ju vĺčkova prítomnosť otravuje. Vĺčik ani zajačik o tom netušili, veď navonok líštička nedala nič poznať. Medveď, ktorý chcel líštičke pomôcť, zašiel k múdrej sove s prosbou, aby dohovorila vĺčkovi. Sova zaletela k vĺčkovi, no ani jeden, ani druhý nevedeli túto situáciu vyriešiť. A tak sa vĺčik vybral za líštičkou. Tá sa však vykrúcala, že ona nič, že veď je všetko v poriadku.

No očividne nebolo. Tak sa vĺčik začal radšej líštičke aj zajačikovi vyhýbať. Ale keďže mal zajačika úprimne rád, bolo mu veľmi ľúto, že sa už nemôže s ním hrávať. Aspoň potajomky chodil pozorovať zajačika, ako sa s líštičkou prechádza po lese. Lenže raz si nedal pozor a zle sa zamaskoval za stromami a zajačik ho zrazu zbadal. S radostným výkrikom k nemu pribehol a začal okolo vĺčka veselo šantiť a chcel sa s ním hrať. Vĺčik neodolal, a tak sa začali znovu kamarátiť. Po krátkom čase sa však líštička zase sťažovala medveďovi, že sa im ten vlk pletie do cesty. Medveď neváhal, v prítmí si počkal na vĺčka a vyprášil mu kožuch.

Vĺčik nevedel, čo si má počať. Cítil sa podvedený a oklamaný. Zo samého zúfalstva zožral nespokojnú líštičku. Keď sa to dozvedel medveď, vĺčka nemilosrdne chytil a schrúmal. Po takom sýtom obede si chcel oddýchnuť na brehu jazierka, ale keď sa chcel napiť vody, pošmykol sa a spadol do nej. No a keďže mal také plné brucho, klesol až na dno jazierka a utopil sa.

Aké ponaučenie z tohto príbehu plynie? Že vlk sa nemá kamarátiť so zajačikom, lebo to môže dopadnúť zle-nedobre.

P. S. Smutné na tom je to, že bájka vznikla na základe trpkej skúsenosti jedného môjho známeho, ktorý je aj autorom námetu bájky a nepraje si byť menovaný. Nuž, držím palce, nech je ten koniec trochu svetlejší ako tuto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal aj Dankovi, ten odpovedal zdržanlivo

Danko v komunikácii vystupuje rezervovane.

Komentár Zuzany Kepplovej

A môže sa to stať aj vám

Danko s Ficom zase strašili.


Už ste čítali?